Z každého média sa na nás už dlhšiu dobu valia správy o hospodárskej kríze a o tom, ako všetko upadá do recesie. Krajiny sú zadlžené (niektoré na pokraji bankrotu), firmy krachujú, nezamestnanosť rastie a neistota pozitívnej budúcnosti desí doslova celé národy. Kde to všetko začalo? Čo zapríčinilo “dominový efekt” pádov bánk, firiem a krajín? Podľa viacerých finančných analytikov to boli napríklad zle nastavené úrokové sadzby bánk, nízka regulácia finančných trhov, či nekontrolovateľný nárast tzv. virtuálnych peňazí v obehu. V podstate je to pravda. Ale! Čo však naozaj stojí v pozadí týchto “nepodarených rozhodnutí”? Nie je možné, aby sa také veľké veci rozsypali len tak zo dňa na deň. Veľké veci sa totiž skladajú z maličkých detailov. V tomto prípade by som povedala, že sa skladajú z ľudí a ich rozhodnutí. Skúsme sa v krátkosti pozrieť ako už dlhodobo funguje tento svet. Byť bohatý, mať moc a vplyv, dobre vyzerať – mať sa proste dobre (a ideálne – mať sa čo najlepšie za čo najmenej námahy). Takisto platí, že ak niečomu nerozumiem, tak si to “vygooglim”; ak po niečom túžim, tak sa to v drvivej väčšine dá niekde kúpiť (dokonca aj z pohodlia vlastnej postele); ak mi niekto chýba, tak mu zavolám, alebo mu napíšem SMS či mail. Všetko je akosi zrazu dostupné a takmer o nič netreba bojovať, alebo sa bez toho zaobísť. A to mnohým vyhovuje a bolo by hlúpe to meniť. A tak postupne, z jednotlivých ľudských rozhodnutí sa stali “globálne trendy”. Vidina čo najväčšieho pohodlia, čo najrýchlejšieho zisku, materiálne zabezpečenie, túžba po moci a vplyve hýbu dnešným svetom a predstavujú hodnoty, na ktorých mnohí stavajú svoj život. Skutočné hodnoty (spravodlivosť, pravda, láska, usporiadaná rodina….) sa tak dostávajú na perifériu a sú skôr prezentované ako slabosť či neschopnosť. No práve tzv. morálny hazard, neetické správanie (obohacovanie sa na úkor iných), neprimerané zadlžovanie nás dostali tam, kde sa dnes nachádzame. A kde sa v tomto celom kolotoči nachádzame my kresťania? Bolo by hlúpe hovoriť, že sa nás to netýka. Musím sa priznať, že aj ja som si zvykla na určitý životný štandard, a tak nejako podvedome rátam s tým, že bude neustále rásť. Áno, snažím sa žiť podľa Božích princípov, nehrešiť, deliť sa a verím, že hodnoty, na ktorých stojí môj život, sú tie správne. Ale tiež som si v mnohých oblastiach zvykla na určitý komfort , ktorý nerada opúšťam, a často viem dokonca samú seba presvedčiť, že si to zaslúžim a že to tak má byť. Ale ak ja, kresťan, zmýšľam takto, kam môže potom smerovať celý tento svet? V podstate asi tam, kam aj smeruje (smerom nadol).
Robiť pokánie, ospravedlniť sa, uznať si chybu, to dnes naozaj nie je v móde. Nuž, ale musím priznať, že ja som slabá a potrebujem Božiu pomoc na to, aby som vedela pevne stáť na Jeho slove, veriť Mu a povzbudzovať aj iných. Áno iných (svoje okolie – v práci, v škole, v rodine), hovoriť o tom, čo je správne, o skutočných hodnotách, ktoré pretrvajú – aj za cenu výsmechu, či pohrdania. A nielen hovoriť o tom, v prvom rade to ozaj žiť. Inšpiruje ma k tomu aj Kniha prísloví, ktorá je plná prisľúbení pre tých, ktorí kráčajú po Božích cestách. A tak aj na nedávnej konferencii, ktorú som v škole absolvovala, kde záverom bolo povedané asi toľko, že neexistuje riešenie na súčasnú krízu a že jej dosahy budú riadne bolieť, som mala v srdci predsalen nádej, že Boh to riešenie má. Má ho pre mňa osobne, aj pre celý svet. Verím tomu, že práve zmena postojov a hodnôt na tie skutočné, je reálnym riešením tejto krízy, a v podstate aj nádejou pre svet. (Teda tak, ako sme sa do krízy dostali – postojmi a rozhodnutiami jednotlivcov, tak sa z nej aj môžme dostať a ukazovať pritom na Toho, ktorý za nami stojí).
PS: Sv. Pavol sa v liste Filipanom priznáva, že vie aj oplývať aj žiť skromne (Flp 4,12). Pre mňa to momentálne znamená asi toľko, že doteraz som v podstate dosť oplývala (naozaj chvála Pánovi, nič mi nechýbalo), ale zároveň to znamená, že možno prídu časy, keď budem musieť “žiť skromne”. Asi si to momentálne neviem celkom konkrétne predstaviť, no Božie slovo ma na to pripravuje. Aký bude môj (a náš) postoj, keď to príde? Ako rýchlo som ochotná opustiť svoj komfort a pritom stáť na slove, že mi nič nechýba (Ž 23,1)? Pán Boh mi v tom pomáhaj!
Martina Belejová
Pridaj komentár