Mláďa ťavy si obzerá ostatné zvieratká okolo seba a vidí, že všetky zvieratá sú také malé a jej matka je veľmi veľká. Raz toto mláďa prišlo za mamou a začalo sa o ňu obtierať. Pozerá na mamu a hovorí: Mama mám nejakú pochybnosť. Čo je tvojou pochybnosťou, mláďa moje. A ťaviatko sa pýta:
Prečo máš také dlhé nohy s dvomi prstami na konci. A matka jej odpovedá. Keď ideme po púšti je tam veľmi veľa piesku a my by sme sa zabárali do toho piesku. Takže naše dlhé nohy a tie dva prsty nám pomáhajú, aby sme sa príliš nezabárali a ľahšie sa nám išlo po púšti. Mláďa je veľmi šťastné z odpovede, krúti chvostom a premýšľa zase o niečom inom. Po chvíli sa zase obtiera okolo ťavy a hovorí: Mama mám ďalšiu otázku. Len sa nepýtaj na všelijaké hlúposti. Ale mama ja mám len teba a nikoho iného. No dobre, tak sa len pýtaj.
Prečo máš také veľké a silné viečka. Mame sa to veľmi nepáčilo. Nuž má iba toto jedno mláďa a tak jej musí odpovedať. Odpovedá jej: Keď ideme po púšti, tak tam býva aj veľmi silný vietor, ktorý unáša so sebou množstvo drobných zrniek piesku. A keby sa ten piesok dostal do mojich očí, tak by sa mi zničili. Ale silné, hrubé viečka pomáhajú, aby sa tak nestalo. Mláďa je znovu spokojné z odpovede, vrtí chvostom a znovu sa k matke túli a premýšľa o svete, ktorý vidí. Ešte ma čosi trápi mama. Dobre, pýtaj sa ma.
Mama, prečo máš taký veľký hrb na chrbte. Ťave sa to znovu nepáčilo, ale povedala si, že jej dá ešte odpoveď na túto poslednú otázku. Potom už mláďaťu nedovolí, aby sa na niečo pýtalo. Už má toho dosť. Vieš, keď ideme po púšti, odpovedá matka, niet tam nijakej vody. Niekedy aj dva, tri týždne musíme ísť bez vody. A tento hrb je vlastne tuková zásoba. A tento tuk nám bráni, aby sme mali nejaký pocit smädu. Tento raz už mláďa nevrtí chvostom. Poodíde si od matky trochu ďalej a hovorí si: Čo robíme potom v tejto ZOO a nie sme na púšti a tam by sme robili to čo máme, to čo je našou prirodzenosťou.
Matka – ťava stojí v ZOO a opisuje všetko to, čo sa deje na púšti. Keď sa jej mláďa pýtalo na tieto veci a dialóg sa skončil, ťava sa rozbehla, vyvalila dvere a ušla do púšte aj s mláďaťom a začali praktizovať to, čo im Boh dal robiť. Činnosť im vlastnú.
Pán Ježiš nám hovorí, aby sme vyšli zo svojej záhrady. My sme si vytvorili takú ZOO a sme v nej. Avšak, my máme žiť, obrazne povedané, na púšti. Uprostred problémov a ťažkostí.
Lebo, keď nás Boh poslal do rôznych problémov. Vo svete budete mať súženia. Prenasledovali mňa budú aj vás. Posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Neposlal nás tak, že by nás nevybavil na takúto cestu.
Možno, máte pocit, že sa v tých problémoch topíte, ale Božia milosť je s nami a pomáha nám, aby sme všetky tieto ťažkosti premáhali a zvíťazili nad nimi. Niekedy máte pocit, že všetko ide proti vám. A dokonca aj tí najbližší, manžel, manželka, dieťa, rodičia, ale sú tu mocné viečka, ktoré vám pomôžu, aby ste išli vpred. Pán Ježiš aj o tomto všetkom dopredu hovoril. Aj on mal ťažký život. Prišiel do svojho vlastného a vlastný ho neprijali. On nás však nenechá ako siroty. Aj keby nás všetci opustili, On nás nikdy neopustí. V praktickom živote na zemi je to veľmi ťažké zostať opustený od ľudí, ale Boh to vidí a on nás v pravom čase povýši a odmení našu lásku k nemu. Je iné, keď nás niekto opustí, preto, že sme zlí. Ľudovo povedané, keď sa nevieme v mestiť do kože. Všetkých bijeme, kričíme na nich, neustále chlastáme alkohol, míňame peniaze na hazard a pod. To sa naozaj niekedy už nedá vydržať a človek musí odísť od takého človeka.
Ale keď nás niekto opustí preto, že patríme Kristovi, zachovávame jeho prikázania a žijeme vieru činnú skrze lásku, hovorím vám, neprídete o svoju odmenu. Pán Ježiš hovoril, že v dome povstane otec proti synovi, dcéra proti matke, manželka proti mužovi a pod. Kto však vytrvá a ostane v jeho láske, bude spasený.
Všetci sme smädný po láske. Ale nepoznávame tú, v podstate vtlačenú lásku, ktorú nám Boh dáva skrze Ježiša Krista. Nenachádzame si čas, aby sme sa tešili z tejto lásky, z Ježišovej lásky. Vyhýbame sa jeho láske a ideme za chvíľkovými potešeniami. A nikam sa nedostaneme. Nežijeme svoj život podľa Božích prikázaní a evanjelium Ježiša Krista tiež veľmi nepoznáme. To, čo nám môže zaručiť večnosť, neberieme vážne. Ak sa aj v nedeľu zúčastníme na svätej omši a počúvame Božie slovo, svetské starosti a klam bohatstva slovo v nás udusia a ostane bez úžitku. Odchádzame z kostola bez nadšenia a radosti. Dokonca si dovoľujem súdiť slovo, ktoré sme tam počuli. Namiesto toho, aby sme sa nad tým všetkým zamysleli a napravili, čo je v našom živote zlé, stávame sa veľkými kritikmi Cirkvi a jeho služobníkov. Začneme vyhľadávať také spoločenstvá, kde sa od nás nič nevyžaduje a kde sa nič nehovorí o spovedi, o Eucharistii, o sviatostiach, o Márii. Kde človek má odpustenie hriechov zabezpečené tak, že by o nich musel niekomu hovoriť. Stačí keď povie, že ich ľutuje a už nemusí robiť nič, aby ich napravil. Môže ich páchať znovu. A kde aj jeho nepravidelnosť na stretnutiach, akože nikomu nevadí a neprekáža.
A Ježiš nám hovorí: Vyjdi zo svojej ZOO. Kajaj sa a ver evanjeliu. Neskrývaj sa a začni žiť vo svete ako pravý kresťan katolík. Múdro využívaj čas. V Eucharistii na teba čakám každý deň. Neboj sa. Neľakaj sa hrozieb ľudí tohto sveta. Keby poznali tajomstvá nadprirodzeného sveta, tam kde ja kraľujem, nikdy by na teba neútočili. Ako keď mňa pribíjali na kríž, nevedeli čo robia. Tak ani keď teba nenávidia pre mňa a pre moje meno a robia ti zle, nevedia čo robia. Neľakaj sa ich hrozieb. Moja milosť je pri tebe a s tebou. Žehnaj a miluj svojich nepriateľov. Amen.
Pridaj komentár